Prvým slovenským Misionárom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol Alojz Bernhauser (1897-1958), ktorý pôsobil na Papue-Novej-Guinei a v Austrálii. Minulý rok sme si pripomenuli 120 rokov od jeho narodenia a tento rok uplynie 60 rokov od jeho smrti.

Alojz Bernhauser sa narodil 15. januára 1897 v Habánskom dvore vo Veľkých Levároch. Jeho matka Mária po ťaž­kom pôrode však v tom istom roku zomrela, no Alojz mal ešte štyroch súrodencov. Otec Ján, ktorý bol obuvníkom, sa znovu oženil a do rodiny pribudli ďalší piati súroden­ci.

My, Misionári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a celá Rodina pátra Chevaliera v tomto roku 2017 oslavujeme. Budeme oslavovať blahorečenie našich siedmich bratov. 8. júla 2016, Svätý otec, pápež František, podpísal dokument predložený Kongregáciou pre kauzy svätých a tým boli pátri Antonio Arribas, Abundio Martín, José Vergara, Josep-Oriol Isern, a bratia Gumersindo Gómez, Jesús Moreno a José del Amo, Misionári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vyhlásení za blahoslavených.

Počas môjho 15-ročného misionárskeho pôsobenia na tichomorských ostrovoch Kiribati mi bola v roku 1979 darovaná Super8 kamera.

Využívala film s políčkami 8x15 mm, ktorý vystačil na 3 minúty a 20 sekúnd nepretržitého záznamu s frekvenciou 18 políčok za sekundu.

Vojna s Pruskom v rokoch 1870-1871 stála Napoleona III. trón. Vláda 3. republiky bola náboženstvu a Cirkvi, napriek šíriacemu sa indiferentizmu a ateizmu, ešte stále naklonená. Pokusy o obnovu monarchie stroskotali, zatiaľ čo pozícia republikánov a proticirkev-ných radikálov sa upevňovala. Léon Gambetta (1838-1882), ktorý sa v r. 1877 ako prvý otvorene vyslovil proti klerikalizmu, spustil novú vlnu boja proti Cirkvi. Ministri vzdelania, Bert a Jules Ferry (1832-1893), odňali právo udeľovať akademické stupne katolíckym fakultám (schválené v r. 1875) a v marci 1880 boli zrušené školy a domy jezuitov; iné štátom neuznané kongregácie museli do troch mesiacov požiadať o štátne schválenie.

Nová revolúcia z roku 1848 nastolila vo Francúzsku druhú republiku, ktorú v 1852 premenil Ľudovít Bonaparte (1848-1852) na cisárstvo Napoleona III. (1852-1870). Toto obdobie charakterizujú dobré vzťahy s klérom a Cirkvou na upevnenie štátu, ale aj mierne ústupky liberalizmu. Prudké politické zmeny poukázali na veľké politické a sociálne kontrasty v ľude. Od čias prvej revolúcie sa nevera, ľahostajnosť a nezáujem o náboženstvo začali šíriť nielen medzi buržoáziou, ale aj jednoduchým ľudom. Napriek snahám mnohých nebolo jednoduché anulovať následky dlhej politickej a náboženskej anarchie z predchádzajúcej revolučnej doby. Proti rastúcemu ateizmu sa presvedčeným katolíkom podarilo získať právo vyučovať na základných (1833), stredných (1850) a vysokých školách (1875). Proces vzdelávania zabezpečovali najmä rehoľné kongregácie.

„Otec Chevalier a jeho spolubrat mali silnú túžbu stať sa apoštolmi podľa Srdca Ježišovho a zasvätiť svoj život sláve Božej a pre spásu duší. Ich motto znelo: ‚Nech je všade milované Najsvätejšie Srdce Ježišovo!′"

Keďže formáciu Mons. Oliera mali v živej pamäti, v organizovaní režimu dňa sa nechali inšpirovať seminárom. Nezabudli pamätať aj na nové povinnosti ktoré im pribudli. Stále body denného poriadku boli nasledovné:

Reforma katolíckej cirkvi, ktorú vo veľkej miere rozbehol Tridentský koncil (1545-1563), sa začala uplatňovať aj v oblasti formácie kňazského dorastu. Napriek tomu sa semináre v jednotlivých krajinách začali zriaďovať až o niekoľko rokov neskôr. Vo Francúzsku mal rozhodujúci vplyv veľký teológ kardinál Pierre de Bérulle (1575-1629), ktorý založil a viedol oratórium na formáciu kňazov. Samotnú formáciu kňazského dorastu rozbehli až jeho žiaci – kňazi: sv. Vincent de Paul, sv. Ján Eudes a Olier (+1657). Najskôr išlo o 11-dňové duchovné cvičenia, tie sa však čoskoro zmenili na ročnú, v čase francúzskej revolúcie dvojročnú a neskôr až päťročnú dobu formácie. Prvý seminár založil otec Olier vo farnosti sv. Sulpícia v Paríži. Na zabezpečenie formácie v ňom združil kňazov do spoločenstva sv. Sulpícia. Biskupi mnohých diecéz zverili formáciu budúceho duchovenstva práve týmto kňazom – sulpiciánom.

Spoločenská situácia vo Francúzsku bola napätá už od polovice 17. storočia, keď kráľ Ľudovít XIV. (1643-1715) naplno uplatnil svoju absolutistickú moc a z čisto politických dôvodov vyhlásil katolicizmus za štátne náboženstvo. Vyhlásením 4 článkov galikánskej cirkvi z roku 1862 bola značne napadnutá autorita pápeža a Cirkvi. Napriek protestu zo strany pápeža, ktorého podporovali najmä rehoľné rády, svetské duchovenstvo nové nariadenie prijalo. Galikánske názory, ktoré už vtedy rozdelili duchovenstvo a pretrvávali až do 1. vatikánskeho koncilu (1870), sa rozšírili až za hranice tejto európskej veľmoci.

Farský kostol v Issoudune postavili v 5. storočí a je zasvätený sv. Cyrovi. Tento kostol údajne založil cisár Karol Veľký (okno v pravej bočnej lodi) a neskôr ho viedli kanonici. Cisár si veľmi ctil mučeníka sv. Cyra. Dôkazom je pečiatka.